Hneď na začiatku sa priznám, že nadpis je trošku clickbajtový. Aj preto, že nie som sociológ, futurológ či iný predpovedač budúcnosti. Som len prostý (relatívne) samostatne uvažujúci jedinec.
Fáza vývoja záleží na akú skupinu sa pýtam
Život je veľmi zaujímavý, ale aj komplikovaný. Ako jednotlivci sme nie len jednotlivci, ale sme zapojení v rôznych skupinách. Niektoré sme si zvolili, iné nám boli pridelené už len tým, že sme sa narodili.
Pre to v ako stave sa nachádzame použijem len tri skupiny:
- Jednoosbová skupina – jednotlivec. Za určitého zjednodušenia sa dá napísať, že aj rodina je táto skupina.
- Úplný opak – štát. Skupina, ktorá nám bola pridelená našim narodením a v zásade ju moc nemeníme.
- Sociálne skupiny, zväčša dobrovoľné. Pre tento článok najmä tie, ktoré suplujú štát a pomáhajú ľuďom k väčšej slobode, samostatnosti a zodpovednosti.
Ostatné ako napr. zamestnanie, spevácke zbory, dobrovoľní hasič či iné, tu nebudem posudzovať a riešiť. Celkovo tieto skupiny budem nazývať “bublina”, teda okrem toho štátu. Ten zostane štátom.
Kde teda sme?
Použijem obrázok (graf) z predchádzajúceho článku:
Hneď na začiatku je nutné napísať, že každá jedna bublina a štát sa nachádza v rôznom stave na krivke a netrúfam si posudzovať jednotlivcov, to si musí vyhodnotiť každý sám. Zameriam sa teda na tie dve zvyšné skupiny – štát a bubliny.
Kde je teda štát
Pod “štátom” tu rozumiem nie len našu malú a nezávislú Slovenskú republiku (nezávislú, lebo od nás nič našťastie nezávisí). Štát beriem aj v širšom význame štát ako spoločenské zriadenie. A tak aj EÚ (Európska únia) patrí do pojmu štát.
No a súčasný vývoj ukazuje, že štát ako taký je na tej krivke smerom dole. V našom stredo-východo európskom priestore postboľševických krajín štát posledné desaťročia nebol ten prívetivý pomocník v neľahkom živote. Už od jeho vzniku to nemali občania ľahké, i keď treba poznamenať, že pre väčšinu Slovákov aj Čechov (a všetkých ostatných skupín – Moravanov, Slezanov, Zakarpatských Ukrajincov…) bola 1. republika pomerne dobrý štát a na tej zelenej krivke bol na ceste hore.
Ale prišla 2. svetová vojna, kde štát jednoznačne utláčal väčšinu skupín, takže zelený smer dole. Ak preskočíme veľmi krátke povojnové obdobie, tak v 1948 na Slovensku nastal prevrat (v Čechách to bolo “iba” legálne prevzatie volenej moci – sarkastické zjednodušenie). A štát sa vydal na dlhú cestu krivkou dole. Boli trošku krátke časy malého uvoľnenia, ale vo všeobecnosti bol štát ten dôležitý a rozkazujúci. Občania buď museli poslúchať, alebo pracne utiecť.
Až rok 1989 priniesol otočku na krivke a štát pomali začínal fungovať ako pomocník obyvateľov. Cez rôzne peripetie mečiarizmu, únosov a vrážd sme smerovali k celkom prijateľnej rovnováhe medzi štátom a slobodou. Vstúpili sme do EÚ a nádejali sa, že sa naučíme slobodnejšie žiť od našich starších EÚ člonov.
No len posledné desaťročie (v zásade od 2008) ukazuje EÚ svoju nepríjemnú tvár. Namiesto zvyšovanie slobody a zodpovednosti sa utužuje regulácia, nariadenia a príkazy. O veciach rozhodujú nevolení úradníci, EU je plná neomarxistov, postboľševikov a celkovo ľudí mimo reality. Buď sú to “progresívni” politici, ktorí si neuvedomujú fyzikálnu realitu, alebo kariérni politici, ktorí povedia čokoľvek čo (zdanlivá) masa chce. A nakoľko zvyšok nekariérnych politikov sú tí neomarxistickí “volení” zástupcovia, tak sa javí, že všetci v EU voláme po socializme s ľudskou tvárou.
Celkom slušnú ranu slobode a nezávislej zodpovednosti priniesla covidová epidémia. Štátu dala takmer neobmedzenú moc nad jednotlivcami.
Dôsledok
Stačí si sadnúť do vlaku a previesť sa. Tí z nás, ktorí jazdili vlakom aj za socíku tak to až tak nevidia. Veď sa to zlepšilo, tie hrozné vozne s prešúchanými koženkovými sedačkami vystriedali nové textílne. Lístky si vieme kúpiť cez internet aj klimatizácia niekedy beží. Lenže za posledný čas sa zasa kvalita zhoršuje. meškania sú bežné, nakoľko sa už dvatsiaty rok upravuje trasa na to aby zvládla 160 km/h. Záchody nie sú otvorené všetky a niektoré stále fungujú s rúrou na trať.
Toto je ukážka fungovania “3tátu” – SR aj EÚ: regulácie zabili inovácie a iniciatívu. Moderný priemysel sa nám vyhýba, alebo ak tu aj vznikol tak utiekol. Utekajú ľudia, nie len mladí.
Takže za mňa – ako štát sme na ceste smelo dole po tej zelenej krívke. Kedy dorazíme na dno? A odrazí sa vôbec štát zasa na cestu hore? Boli časy kedy ma to celkom zaujímalo. Dnes som presvedčený, že je to jedno. Lebo energiu a prioritu musíme dať inde: do života mimo štát. Do spoločenstiev, do komunít. Naučiť sa žiť popri štátu, mimo štátu a potom bez štátu.
Bubliny – sociálne skupiny
Pod týmito bublinami si predstavujem rôzne formálne aj neformálne zoskupenia ľudí, ktorí riešia náš život a spoluprácu a pomoc v ňom. Niektoré sú formalizované cez inštitúcie – napr. Paralelení Polis a jej slovenská dvojička, alebo rôzne “spolky”. Iné sú skôr neformálne a združujú sa na rôznych platformách. Napr. šifrovaný Signal, otvorený Telegram alebo rôzne Discordy. Samozrejme aj skupiny na Facebooku.
Ich účel (najmä vo vzťahu k tomuto článku) je pomôcť ľuďom v ich samouvedomení, nástupu k slobodnému životu.
A práve tieto bubliny sú celkom na vzostupe – na tej zelenej krivke idú smerom hore. Jeden z dôvodov je práve opačný smer pohybu štátu. Čím väčší bude útlak a rozklad štátnej moci, táým viac je potreba nebyť sám a vedieť sa spojiť s inými, ktorí prechádzajú (alebo už prešli) niečim veľmi podobným.
Záver
Internet a globalizácia nám doniesla možnosť vidieť veci aj inak. A prichádzajúci krach spoločnosti prinesie zásadné zmeny.
Ale i keď píšem o “krachu spoločnosti” tak v poslednej dobe to skôr vnímam ako “posun v spoločnosti”. Svet ako ho poznáme dnes končí, či bude agónia trvať rok alebo 30 nevieme. Ale končí. Ale ľudia sú ako fénix – povstanú z popola..
Takže otázka nie je ani tak či to prežijeme, ale ako to prežijeme a či budeme v tej neinformovanej, neuvedomelej skupine čo to odtrpí a bude ju to bolieť. Alebo v tej menšej časti, ktorá bude viesť tie zmeny, viditeľne alebo skryte.
Či budeme mať možnosť ísť svoju paralelnú cestu, alebo ten starý aparát sa nás bude snažiť stiahnúť na ich priemer.
Dlho som nevidel alternatívu, a to som sa dopytoval kdekoho.
Ale v posledných rokoch vidím ľudí a askupiny, ktorí sú si vedomí zmien, sú u koreňa nového života. Niektorých počuť, vidieť. Iní potichu budujú, mimo radar starého sveta.
Na záver pozvánka na “paralelnú” akciu, kde ale bude téma aj energetika: Na konci septembra som dostal príležitosť porozprávať o energetike ako možného nástroja útlaku na Hackers Congress Paralelní Polis 2022.