ÚRSO a metódy stalinských čistiek

Digitalizácia štátne správy má občanom pomôcť, Úrad pre reguláciu sieťových odvetví ju ale pochopil po svojom – ako nástroj na šikanovanie a proaktívne hľadanie chýb z “dávnej” minulosti, za ktoré spätne môže potrestať.

Vykonanie “spravodlivosti” zoznamom “hriešnikov”

ÚRSO niekedy v priebehu prvej poloviny marca na svojej stránke zverejnil “Zoznam výrobcov elektriny prevádzkujúcich zariadenia na výrobu elektriny, ktorým zaniklo právo na podporu podľa § 3 ods. 1 písm. c) alebo písm. e) zákona č. 309/2009 Z. z.“. Zjednodušene povedané, je to zoznam výrobcov elektriny z OZE a KVET, ktorí v od 1. 1. 2014 mali “nejaký” dlh voči štátu – na daniach, sociálnych alebo zdravotných odvodoch a preto im “zo zákona” skončila podpora doplatkom.

O čo vlastne ide

V roku 2013 pribudol do zákona o podpore OZE a KVET paragraf 3b, ktorý rieši okolnosti ako štát môže potrestať firmy a jednotlivcov vyrábajúcich elektrinu zo Slnka, vody, vetru a iných OZE, a tých ktorí vyrábajú elektrinu kombinovane. Už vtedy bol tento paragraf riadne spiatočnický, nakoľko zakazoval akúkoľvek inováciu a zvyšovania efektívnosti.

S účinnosťou od 1. 1. 2014 sa tento paragraf ešte sprísnil, kde pomocou klasickej úradnej reči zákona je napísané, že ak niekto vyrába elektrinu a súčasne sa stane dlžníkom vôči štátu, tak mu má právo štát zastaviť “podporu”.

V praxi sa toto uplatňovalo a chápalo najmä v tom, že keď výrobca žiadal o nové cenové rozhodnutie, tak musel úradu doložiť, že nieje dlžníkom. Povinné prílohy k žiadosti o cenové rozhodnuti boli ak potvrdenia od daniarov, zdravotných a sociálnej poisťovne, že im subjekt nedlhuje.

Od 1. 1. 2020 má subjekt (stále firma alebo osoba vyrábajúca elektrinu z OZE alebo KVET) o starosť menej – nemusí prikladať potvrdenie, že nie je dlžníkom na dani. ÚRSO má možnosť si túto informáciu overiť priamo u daniarov.

Potiaľ by všetko bolo v poriadku, ALE…

ÚRSO to zasa ako za čias “pána Holjenčíka” dalo na hulváta

Mnohí z vás pamätajú 20. december 2014 a potom celý rok 2015, keď regionálne distribučky “oznámili” viacerým výrobcom, že budúci (teda 2015) nemajú celý rok nárok na podporu. Viacerým to pripravilo hodne ťažké vianočné sviatky a následne krušný rok 2015. Vyústilo to do viacerých protestov a skončilo na Ústavnom súde.

Bohužiaľ Ústavný súd mal jedno zo svojich slabých období a pomerne zle a slabo odvodnil svoje rozhodnutie, že “nevidí” žiaden problém v uplatnení zákona o podpore OZE. Podstatné v tejto kauze pre súčasnosť je spôsob ako sa o svojich problémoch dozvedeli výrobcovia – Distribučky im prostým listom oznámili, že sú “na zozname” úradu a tak im nemôžu vyplatiť podporu.

Teraz úrad to urobil ešte “lepšie” – niekedy okolo 20. marca na svoju stránku vyvesil oznam, zoznam postihnutých a na záver vetu: ” Súčasne bude úrad pre reguláciu sieťových odvetví o týchto skutočnostiach informovať zúčtovateľa podpory. “. To, že by sa snažil oznámiť výrobcovi, že mu berie desaťtisíce a státisíce €? Načo, veď to je len “šváb”, ktorý si dovolil podnikať v “našom” regulovanom segmente. Nie je predsa “povinnosťou” štátneho orgánu slušne komunikovať s občanmi. Je povinnosťou občanov sa zaujímať o to čo robí štátny úrad.

Čo vlastne je podpora OZE

Na podporu OZE – teda výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov elektriny – sa dá pozerať aj takto: štát sa ako člen EÚ zaviazal, že v roku 2020 sa bude podieľať na spoločnom cieli dosiahnuť 20 % výroby energií z OZE. To boli roky 2008 a 2009.

Sám si vyhodnotil, že na nevyhnutné investície nemá financie a nakoľko technológie boli drahé, tak sa rozhodol, že o investície do OZE požiada občanov a osoby tohto štátu. Aby to bolo pre občanov (a osoby – právnické či fyzické = podnikateľov, za každou firmou je nejaký občan, tak ďalej už budem používať iba občan) zaujímavé a “bezpečné”, urobil to štát formou zákona. Zákona č. 309/2009 o podpore OZE (a KVET, ale to je iný príbeh o nepochopení podstaty). Týmto zákonom vyzval aby sa občania podieľali na splnení záväzkov štátu vlastnými investíciami. A že túto investíciu im bude splácať po dobu 15 rokov formou špeciálnej výkupnej ceny elektriny.

Nakoľko to bol zákon, tak im množstvo občanov naletelo a do výroby elektriny z OZE investovalo. Štát predpokladal (mylne), že o takúto výrobu elektriny nebude moc záujem a postupne do roku 2020 sa mu podarí splniť záväzok. Lenže neodhadol to správne. O výrobu elektriny (najmä zo Slnka) bol enormný záujem a predpoklad štátu na rok 2020 (teda za 11 rokov od prijatia zákona) sa naplnil 2,5 krát hneď v roku 2010 a 2011. Už vtedy musela vláda p. Radičovej zaťahovať “ručnú brzdu” a zákon o podpore OZE silno “osekať”. Podporu výroby elektriny (správne) presunula z zelených plôch na strechy budov. Pôvodný limit 1 MW štátom slabo regulovaných zdrojov stiahla na 100 kW.

No a v zásade rok 2011 bol posledným rokom, kedy sa o “zákone o podpore OZE” dalo hovoriť ako zákone, ktorý skutočne podporoval. Od roku 2012 už tento zákon slúži iba na pridávanie obmedzení a sankcií tých, ktorí sa rozhodli štátu pomôcť s investíciami. Do veľkej energetiky, medzi bohaté a vlastne monopolné firmy sa vtlačili tisíce malých firmičiek a bežných osôb. Ktorých jediná znalosť z energetiky bola, že štát im “garantuje zákonom”, že ak investujú do výroby z OZE, tak sa im to slušne vráti za dobu podpory.

Výroba elektriny z OZE v rokoch 2009 až 2012 pomáhala v Európe slušne znížiť cenu silovej elektriny. Tá z 90 €/MWh v roku 2008 spadla na cca. 40 €/MWh v roku 2012. Dokonca potom klesla až na 25 €/MWh – graf napr. tu: kurzy.cz/komodity/cena-elektriny-graf-vyvoje-ceny/1MWh-eur-30-let. No špatne odhadnutý záujem, zle nastavené a dodržiavané regulačné mechanizmy a najmä zlé a nevhodné rozhodnutie úradu o kompenzácii doplatku cez tzv. TPS (tarifa za prevádzku systému) sa podpísalo na tom, že podpora OZE a KVET začala zvyšovať koncovú cenu elektriny. A to žiaden politik nemá rád.

Jednofarabná vláda (dnes už len) poslanca Fica využila všetky nástroje na to aby cena energií (tu elektriny) nešla hore. Mala na to svoj “nezávislý” nástroj – Úrad pre reguláciu sieťových odvetví a poslancov v NR SR. Vtedajší predseda úradu, p. Holjenčík, sa vďaka úprave zákona o regulácii stal skutočne legálnym predsedom a bol formálne nezávislý. Nie len to, bol aj v pozícii kráľa – nikým nekontrolovaný a aj nekontrolovateľný. Síce ho to v roku 2017 stálo miesto, ale to už je časť iného zlého príbehu. A páni poslanci boli okrem povestného “prstu pani Laššákovej” nezávislí.

No a tieto dve nezávislé inštitúcie zo zákona o podpore OZE urobili zákon na potláčanie “nespratných investorov” do OZE. Prelomový bol najmä rok 2013, kde sa do zákona dostali “sankčné” ustanovenia, ktoré v priebehu ďalších rokov na plno využíva úrad.

Strata podpory za nezmyselný papier

V roku 2013 sa § 4 ods. (2) nenápadne zmenil, a výrobcovia ktorí v roku 2014 nepodali nezmyselné a zbytočné hlásenie na úrad a súčasne aj na distribučku, prišli o podporu (správne splátku pôžičky) na celý ďalší rok. O probléme sme aj tu dosť písali – stačí link tu. Ale to aké dôležité toto hlásenie bolo svedčí aj to, že v roku 2019 zo zákona táto povinnosť vypadla bez náhrady.

Zákaz modernizácie a inovácií

V roku 2013 do zákona pribudol aj § 3b – nemá žiadne meno, ale môžme ho nazvať “trestný”. Pomocou neho môže byť výrobca elektriny z OZE potrestaný za to, že sa o svoju elektráreň stará. Zakazuje mu zvyšovať efektívnosť, zakazuje mu zvyšovať výkon a vlastne aj vykonávať väčšie opravy.

Zákaz dlhovať štátu

A toto je podstata tohto článku – výrobca nesmie dlhovať štátu, inak nedostane splátky svojej investície. Najskôr bola úprava len v tom, že pri žiadosti o cenové rozhodnutie nesmie byť výrobca dlžníkom štátu. Pochopiteľné a vykonateľné. Ak chcel pokračovať v splácaní svojej investície, tak zaplatil všetko štátu a doložil, že nie je dlžník. Neskôr v roku 2013 sa úprava zmenila na svoju terajšiu. Komplikovaným jazykom je napísané – chceš aby ti štát splácal tvoju pôžičku, tak mu nesmieš nijako dlhovať.

Bohužiaľ teraz sa to zvrhlo. Úrad má vďaka digitalizácii štátnej správy prístup do histórie občanov a firiem. Teraz sa môže pozrieť, či mu výrobca kedykoľvek od 1. 1. 2014 nedlhoval a ak áno, môže povedať – dlhuješ štátu (čo i len 1 €), tak už ti nebudeme splácať. Ale od dátumu toho dlhu.

Predpokladám, že výrobcovia ako osoby sú na zozname dlžníkov bez toho aby si aj boli vedomí, že štátu niečo za niekedy dlžia. Štát v komunikácii s občanmi, že im niečo dlžia nekomunikuje veľmi efektívne. Často sa občan dozvie o svojom osobnom dlhu náhodou. Mne sa to tiež stalo. Chcel som 2 % svojej dane dať a daniari mi odpísali, že nemôžem, lebo im dlžím. Pre mňa šok, ale samozrejme som zaplatil. Príjemca 2 % ale už mal smolu…

Výrobca ako firma sa do dlžoby štátu ľahko do dlhu dostanú aj za svoju hlavnú činnosť. Klient (odberateľ) nezaplatí. Dodávatelia Váhostavu by stáli v dlhej fronte, keby mali všetci postupne vyrozprávať svoje príbehy. Firma môže aj zaplatiť včas a správnu výšku, len napíše zlý variabilný symbol. Štát ma prach na svojom účte, na účte ktorý je jednoznačne spojený s podnikateľom. Len je v nesprávnej kolónke. A tak sa stane dlžníkom.

Dlžníkom môže byť z rôznych príčin, ale tým, že mu štát zoberie splátku investície do OZE ho z dlhov nedostane, iba ho namočí hlbšie do problémov. Teda namiesto toho aby dostal viac, nedostane štát nič.

Prečo je celá vec zlá aj pre štát

To ako jedná regulačný úrad je smutnou ukážkou doby arogancie a nadradenosti. Áno je fakt, že subjekty zo zoznamu nejakým spôsobom a niekedy dlhovali štátu – na daniach, na poistnom (zdravotnom alebo sociálnom). Potiaľ sú výrobcovia hriešnikmi. Ale spôsob a výška “pokánia” za tento hriech je za hranou akejkoľvek primeranosti, slušnosti a morálky. “Trest” je síce v medziach zákona – teda aspoň podľa úradu, ja o tom pochybujem. A predpokladám, že sa výrobcovia budú brániť.

Ale zoberme si čo týmto získa štát? Na zozname sú súkromné osoby a firmy.

Ďalší nemorálny uhol tejto veci

Štát sa v roku 2009 rozhodol, že požiada o pomoc s investíciami. Vďaka rozhodnutiu regulátora ale súčasne rozhodol, že splácať nebude štát. Hodil to na plecia spotrebiteľov elektriny – úrad rozhodol, že podpora OZE a KVET bude cez TPS. TPS je súčasťou koncovej ceny elektriny.

Teraz sa zasa úrad rozhodol spätne preveriť, či výrobca niekedy štátu nedlhoval a ak áno, splátky, od občanov (nie od štátu) výrobcovi zastaviť. Sme síce v zastupiteľskej demokracii – zverili sme prípravu a schválenie zákonov našim zástupcom (poslancom). Ale úrad nie je nami volený orgán. Je to orgán štátnej správy a mal by pri svojom rozhodovaní brať do úvahy nie len striktne čo je v zákone napísané, ale za akým účelom. A predpokladám, že poslanci nemysleli na to ako položiť na kolená tých, ktorí sa kedysi štátu rozhodli pomôcť s investíciami do OZE.

Čo by mal postihnutý výrobca urobiť

V prvom rade si dať dokopy svoj vzťah zo štátom – začať riešiť dlh, ak ešte nejaký má. V druhom rade osloviť úrad nech mu zdôvodní prečo je na tomto zozname. A spojiť sa s ostatnými na ďalšiu akciu.

Uvedené informácie sú iba informatívne a skutočnosti v ňom uvedené nie je možné považovať za právne rady. EnergiaWeb ani Pavel ŠIMON s.r.o.  nemá oprávnenie poskytovať právne poradenstvo. Aplikáciu tu napísaného riešite iba na vlastnú zodpovednosť. Článok slúži najmä na úvod do vášho hlbšieho štúdia problematiky.

Ak vás článok zaujal, alebo máte doplňujúce otázky, tak nám napíšte do diskusie pod článkom. Samozrejme nás poteší „lajk“ nie len k článkom, ale aj na našej FB stránke. Bude to malá odmena za našu snahu.

Komentáre

comments

Jedna myšlienka na “ÚRSO a metódy stalinských čistiek

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.