Aktualizované: Ústavný súd neurobil koniec G-komponentu – ďalšia aktivita ÚRSO

Chcel by som povedať, že G-komponentu je už konečne koniec, lebo Ústavný súd, nielenže zverejnil svoj nález v zbierke zákonov, ale doručil aj odôvodnenie nálezu. Bohužiaľ v čase jeho doručenia sa v Zbierke zákonov objavila nová vyhláška ÚRSO o cenovej regulácii v elektroenergetike, ktorá nahrádza tú protiústavnú. Aj keď ÚRSO do písmena aplikovalo rozhodnutie ÚS SR, tak sa mi zdá, že asi nečítali alebo nerozmýšľali nad obsahom celého nálezu.

V čom je problém “novej” vyhlášky

Ako píše p. Poláček vo svojom článku:”Nemôžeme ignorovať 85 stranové rozhodnutie ústavného súdu v kauze G-komponentu“. V stručnosti zhrnul celú problematiku, vrátane toho, že tí čo nemajú zmluvu o prístupe nemusia platiť túto platbu nazývanú ľudovo G-komponent. V texte nálezu ÚS SR je aj doslova: “21.6 (…) Zákon o regulácii v § 40 explicitne nesplnomocňuje Úrad pre reguláciu sieťových odvetví na vydanie všeobecne záväzného predpisu, ktorým by bol Úrad pre reguláciu sieťových odvetví oprávnený ustanoviť povinnosť výrobcov elektriny platiť poplatok za prístup do distribučnej sústavy aj v prípade, že títo nemajú uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy s prevádzkovateľom distribučnej sústavy.

Výrobca elektriny z OZE zo svojej podstaty danej zákonom č. 309/2009 nepotrebuje pre svoju činnosť prístup a ani distribúciu – viď aj Pripojenie/prístup – ako von z G-komponentu?

Tým by sa javilo, že otázka G-komponetu je pre OZE (a KVET) podľa zákona č. 309/2009 uzavretá a vyriešená – nemusia platiť a bodka.

Nová vyhláška a nová nejednoznačnosť od ÚRSO

V Zbierke zákonov, ale včera vyšla aj nová vyhláška úradu o cenovej regulácii v elektroenergetike – viď: Vyhláška Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 260/2016 z 19. septembra 2016, ktorou sa ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike a niektoré podmienky vykonávania regulovaných činností v elektroenergetike.

V normálnej krajine by sme vo vyhláške našli jednoznačné ustanovenia voči cene za prístup výrobcu elekriny. Je fakt, že úrad doslova naplnil rozhodnutie ÚS SR. Zo sporných a protiústavných častí vynechal, povinnosť “platiť tým čo nemajú zmluvu o prístupe”. (Malá odbočka – v normálnej krajine by ani celý problém G-komponentu nevznikol. Regulátor by si nedovolil prekročiť hranice zákonov a ústavy. My ešte musíme bojovať za to, aby sme boli normálna krajina.) Avšak ÚRSO vo svojej novej vyhláške zmenilo aj viac. Paragraf 26 o “prístupe” sa zmenil na § 23 s “Cenová regulácia prístupu…”. Aj samotný obsah platby za prístup sa zmenil.  Slovo “platba” nahradila “cena”. Samotný odsek je vo vyhláške v tomto znení: § 23 odsek (20) stanovuje “Cena za prístup do distribučnej sústavy sa pre výrobcu elektriny pripojeného do regionálnej distribučnej sústavy určí

a) vo výške 30 % hodnoty maximálnej rezervovanej kapacity dohodnutej v písomnej zmluve o pripojení zariadenia na výrobu elektriny do regionálnej distribučnej sústavy vynásobenej tarifou za dvanásťmesačnú rezervovanú kapacitu podľa cenového rozhodnutia za prístup do distribučnej sústavy a distribúciu elektriny na rok t pre prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy, alebo

b) vo výške 30 % z hodnoty výšky celkového inštalovaného výkonu zariadenia na výrobu elektriny, ak pre zariadenie na výrobu elektriny nie je uzatvorená písomná zmluva o pripojení zariadenia na výrobu elektriny do regionálnej distribučnej sústavy vynásobenej tarifou za dvanásťmesačnú rezervovanú kapacitu podľa cenového rozhodnutia za prístup do distribučnej sústavy a distribúciu elektriny na rok t pre prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy.

V ďalších odsekoch stanovuje:

Ods. (21) Cena podľa odseku 20 sa uplatní voči výrobcovi elektriny pripojeným do regionálnej distribučnej sústavy prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy na základe faktúry vystavenej prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy. Na napäťovej úrovni nízkeho napätia sa hodnota maximálnej rezervovanej kapacity rovná hodnote rezervovanej kapacity určenej menovitou hodnotou hlavného ističa v ampéroch.

V nasledujúcom odseku vymedzuje tých čo cenu za prístup nemusia platiť:

Ods. (22) Ustanovenia odsekov 20 a 21 neplatia pre výrobcu elektriny, ktorého zariadenie na výrobu elektriny slúži výlučne na poskytovanie podporných služieb pre prevádzkovateľa prenosovej sústavy alebo výlučne na dodávku regulačnej elektriny.

Opätovne – v normálnej krajine by celý § 23 bol jasne určený tým čo prístup využívajú = majú uzavretú “zmluvu o prístupe”. Avšak znovu zopakujem § 23 ods. (20): “Cena za prístup do distribučnej sústavy sa pre výrobcu elektriny pripojeného do regionálnej distribučnej sústavy určí“. Mne ako laikovi jasne vyplýva, že by sa odsek mal vzťahovať na všetkých výrobcov pripojených do distribučnej sústavy a využívajúci prístup. Prístup je definovaný ako možnosť distribúcie. A už neviem koľkýkrát – výrobca z OZE podľa 309/2009 prístup nevyužíva a nepotrebuje.

No a tu je “pes zakopaný”: ako zaznieva z viacerých úst od ľudí napr. z distribučiek – myslia si, že OZE prístup využíva. A teda sú oprávnení jej faktúrovať.

Riešenie, ktoré by vo vyhláške urobilo jasno

Nielen, že pôvodný vyhlasovaný cieľ úradu – zníženia ceny elektriny – sa zavedením G-komponentu nedosiahol, ale ÚRSO tým aj porušilo Ústavu SR. Namiesto toho aby sa slušne ospravedlnili a podobného správania sa nabudúce nedopustili, tak nová vyhláška síce naplnila nález zverejnený v zbierke zákonov. Ale čisto formálne. A duch zdôvodnenia “Nálezu ÚS SR č PL. ÚS 8/2016-37” vôbec nebol dodržaný. Pretože ÚS SR nerozhodol, len že slová “a to aj v prípade, ak takýto výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny” nemôžu byť vo vyhláške. Celý duch nálezu je v tom, že výrobca nemôže platiť za niečo čo nevyužíva.

Pričom stačilo urobiť jednoduchú textovú úpravu, ktorá by jasne vymedzila rozsah platnosti odseku (20) nasledovne: “Cena za prístup do distribučnej sústavy sa pre výrobcu elektriny pripojeného do regionálnej distribučnej sústavy a využívajúceho prístup do regionálne distribučnej sústavy určí“. Takýto text by dal jasnú náplň a nedovoloval by špekulatívne vysvetlenie.

Len na takýto postup by musel mať úrad chuť nie len “regulovať” ale reálne riešiť situáciu v energetike na Slovensku.

Záver

Pred aktualizáciou mal text trošku ostrejší tón. Len som o veci dnes s viacerými diskutoval a vyskytli sa rôzne reakcie – niektorí mi radili článok stiahnuť. A ich názor si vážim. Tak som to aj urobil. Iní s textom súhlasia a i napriek víťaznému nálezu ÚS SR vidia nebezpečie v implementácii ďalšej legislatívy. Preto som sa rozhodol text aktualizovať a znovu zverejniť.

Potom som si išiel zabehať a pôvodný hnev som síce “vybehal”, ale zasa som si dodal energie do ďalšieho upozorňovania na nebezpečia zlého výkladu legislatívy – nie len zo strany úradu ale aj zo strany distribučiek.

Preto znovu zdôrazním – nález ÚS SR je prelomový a dáva jednoznačné rozhodnutie – to čo nevyužívaš, nemusíš platiť. Ale je tiež fakt, že som sa naučil legislatívne aktivity, najmä ÚRSO, čítať veľmi kriticky. A v legislatíve skôr hľadať “háčiky”, ktorými nás môžu trestať, než pomocnú “ruku dobrého vládcu”.

Pre tých, ktorí si chcú prečítať celý nález, tak je pripájam v prílohe. Má číslo PL. ÚS 17/2014-132: nalez-ussr – malé upozornenie: je to 85 strán právnického textu. Ale sú taj aj celkom pekne definované práva a povinnosti orgánov štátnej správy.

Komentáre

comments

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.